Leaving

Odchádzanie Slovenské národne povstanie skončilo dva mesiace po jeho vypuknutí obsadením Banskej Bystrice nemeckými vojskami. 27. októbra 1944 vydal generál Viest rozkaz o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Nastalo trpké precitnutie. Mnohí zbedačení a vyčerpaní povstalci chceli bojovať ďalej, iní zahadzovali zbrane a utekali domov. Často padli do zajatia nemeckým bezpečnostným jednotkám, ktoré na nich organizovali razie. Pomáhali im pritom jednotky PO HG.Povstalcov naložili do dobytčích vagónov a deportovali do nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Zajatci dreli v soľných baniach, kopali bunkre, klčovali lesné rúbaniská, odstraňovali trosky budov po bombardovaní. Vynášali na pleciach nevybuchnuté míny a žili v neustálom strachu, že môžu kedykoľvek explodovať. Trpeli hladom a omrzlinami. Zúfala hygiena mala na svedomí choroby ako brušný týfus, úplavica. Mrzli v nevykúrených barakoch, ktoré sa hemžili všami. V jednom baraku sa tiesnilo asi 400 zajatcov. Umývali sa ranným čajom, holili sa raz za mesiac a nosili špinavé, zasvinené uniformy.„Pracovali sme od rána do večera a stále hladovali. Dávali nám polievky, ktoré by nejedol ani pes. Keď sme sa sťažovali, vojaci nás zbili palicami. Hladom umierali desiatky mužov denne.“ Ploty z ostnatého drôtu a strážne veže s guľometmi znemožňovali úteky z táborov. Napriek tomu sa o to viacerí zajatci pokúsili. Tých, ktorých chytili, mučili a často popravili.Slovenských zajatcov, ako spojencov Nemecka, považoval Wehrmacht za zradcov a choval sa k ním ako k menejcennej rase. „Kričali na nich: Svine! Psy! Všetkých vás treba postrieľať!“ Boli pre nich banditi. Niekoľko tisíc slovenských povstaleckých vojakov a partizánov bolo deportovaných aj do koncentračných táborov Mauthausen a Sachsenhausen. Vyhnali ich ako vrahov z vagónov, vyholili dohola a zahnali do spŕch. Už vedeli, čo Nemci robia so Židmi a čakali, že tiež pustia na nich smrtiaci plyn. Obliekli ich do trestaneckých oblekov a a chrbát im namaľovali čierny kruh. Boli označení ako „KGF“ Kriegsgefangene (Vojnový zajatec). Dostali identifikačný pliešok a stali sa číslom. Esesáci na nich praktizovali sadistické spôsoby zabíjania. Zahnali ich do drôtov nabitých elektrickým prúdom a strieľali ich „pri pokuse o útek“. S potešením ich dobíjali na smrť.Časť slovenských zajatcov zomrela v táboroch následkom rôznych útrap a chorôb. Niektorí zahynuli počas bombardovania a pochodov smrti bez jedla, ktoré trvali celé týždne. Pili špinavú vodu z močarísk a spali pod holým nebom. Kto nevládal, alebo sa pokúsil o útek, bol ihneď zastrelený. Mŕtvych pochovali na mieste, kde skonali, bez označenia hrobov. Na konci vojny vážili oblečení okolo 40 kilogramov.Asi 15 200 slovenských povstalcov bolo odvlečených do zajateckých táborov. Nikto presne nevie, koľkým sa podarilo prežiť a dočkať sa oslobodenia.Cieľom filmu je oživiť príbehy posledných vojakov a partizánov, ktorí prešli zajateckými tábormi a dnes žijú skoro zabudnutí na okraji záujmu spoločnosti s podlomeným zdravím, ktoré je dôsledkom prežitých vojnových útrap. Sú odkázaní na sociálnu starostlivosť a pomoc druhých. Film bude sledovať ich každodenný život a súčasne bude pohľadom do minulosti cez fragmenty fotografii a archívnych záberov v krátkych flashbackoch. Bude aj záznamom toho, ako ich postupne zmáha pamäť a čas, ako blednú spomienky, ako zápasia s bežnou realitou a fyzickým obmedzením, pretože ich vek sa pohybuje okolo 90 rokov. Zachovali si však obdivuhodnú sviežosť mysle, schopnosť sebareflexie a osobitý zmysel pre humor. Aj keď ich prenasleduje vedomie, že boli nútení vzdať sa, bezmocne zdvihnúť ruky a zmieriť sa pozíciou zajatcov, podstúpiť nekonečné ponižovanie, strádanie, degradáciu ľudských hodnôt a ohrozenie života v mene slobody, hrdosti a sebaúcty, nikdy toho neľutovali.Pretože SNP chápu ako skúšku morálnej a duchovnej zrelosti národa, jeho túžby bojovať za svoju slobodu a obetovať jej to najvyššie. Bolo nesmierne dôležité pre kryštalizáciu étosu národa a Slováci ním získali znovu svoju hrdosť.Povstanie a jeho potlačenie sa tak stane vo filme modelovou situáciou, ktorá odkrýva postoj Slovákov k vlastnej slobode. Osudy účinkujúcich budú svedectvom o tom, akú hodnotu má pre nás sloboda a čo z nej v nás ešte zostalo.S odstupom času sa dívajú na svet zmenených hodnôt, ktorému už prestávajú rozumieť a nechápavo si kladú otázku: Za čo sme to vlastne bojovali? Vojny v sebe sa však nikdy nezbavili. Sprevádza ich po celý život.Ich zamyslené pohľady prezrádzajú, že stále viac zotrvávajú vo svete minulosti, ktorý odíde spolu s nimi. Pôsobia vyrovnane, bez strachu, akoby boli zmierení so životom a smrťou, ponorení hlboko do svojho vnútra, ktoré ukrýva tajomstvo neprenosnej skúsenosti. Možno preto, že Boh im druhýkrát daroval život a oni túto príležitosť nepremárnili.Napriek svojmu veku ešte rúbu drevo, starajú sa o včely, pretože ich bodnutia im zachránili život, zberajú úrodu, spadnuté jablká pod stromami, hľadajú orechy medzi suchými lístím, v záhrade pália zemiakovú vňať, na stráni pred domom kŕmia baranov, lebo im to dáva silu žiť, hrajú na husle a nevadí im, že falošne, pichajú si dávku inzulínu, sedia na lavičke a nechávajú čas pomaly plynúť, pretože sa už nikam neponáhľajú, kosia trávu na stráni za domom, kráčajú zamyslene medzi hrdzavými koľajnicami opustenej stanice, cestujú do cudziny a snažia sa nájsť miesto, kde bol kedysi zajatecký tábor, do ktorého ich odvliekli...Téma slovenských vojnových zajatcov v Nemecku nie je, bohužiaľ, až na malé výnimky, našimi historikmi vôbec spracovaná. Mnohí o svojej minulosti nehovorili ani so svojimi deťmi. Pustili ma do svojho sveta s dôverou, ktorá nie je samozrejmá. Uvedomujú si však, že je to ich posledná príležitosť odovzdať svoje posolstvo. Som im zato nesmierne povďačný.Vývoj tohto projektu finančne podporil Audiovizuálny fond.